Na drevenom kempovom stole ležala dievčina. Na prvý pohľad nezranená, iba jej dvaja chalni držali nohy vo výške. Tvár jej spopod igelitky nebolo ani poriadne vidieť. Vďaka pomene pozdnej hodine sme sa našťastie vyhli náporu zvedavcov. Väčšina našej práce mala toptiž spočívať spočívať v ukľudňovaní pacientky a okolia a tlmočení. Zistilo sa, že patrí k holandskej výprave. Ak aj niečo anglicky vedela, momentálne to nebola schopná využiť. A tak šéf zdravotníkov tlmočil jazykovo zdatnejším, my vedúcemu skupiny, čo ju mal na starosť, on jej dvom kamarátkam a oni jej.
Začalo to na dievčenských záchodoch v hlavnej budove kempu. Také tie tradičné malé kamrlíky nastavané vedľa seba s voľným priestorom medzi stenou a stropom. Len v rámci Aquy tam bolo určite vyše dvesto dievčat. Nikto sa v nich nikdy nezasekol. Len táto Holanďanka. Na potvoru človek s klaustrofóbiou. Začalo to plačom a tichou panikou, pokračovalo hlasnejším plačom a väčším zúfalstvom. Privolaní chalani, medzi iným jeden zo zdravotníkov, ktorý sa náhodou pohyboval okolo, ju nakoniec dostali cez medzeru medzi stropom a stenou von. Mysliac si, že je všetko v poriadku, pokračovali v načatej činnosti.
Vonku vial svieži večerný vietor prevoňaný lesom, špičky smrekov sa týčili vysoko k oblohe, rosa chladila nohy v sandáloch a jasné nebo s hviezdami sa klenulo snáď v nekonečne. A jej asi došlo, čo sa vlastne stalo. Panika zachvátila dušu aj telo a prejavila sa naplno. Podľa slov zdravotníka kráčala po trávniku, keď zrazu padla ako podťatá.
Narýchlo zohnal igelitku. Dievča treštilo sklené oči do neba nad sebou a prudko, hlboko a rýchlo dýchalo. Miestami sa objavili zášklby. Jediná možnosť bolo nechať ju dýchať do igelitky. Vyzeralo to síce skôr ako úkladná vražda, ale... Všetkého veľa škodí, aj kyslíka. Takto prudké dýchanie pôsobí rozvrat v celom organizme. Ak človek prudko dýcha, začne sa mu točiť hlava a normálne prestane. V záchvate paniky to ale nedokáže a "predýcha sa" až do mdlôb. Jedinou bežne dostupnou metódou, ako tomu zabrániť, je práve nechať ho dýchať do igelitového vrecka, kde sa koncentrácia kyslíka znižuje.
Tak sme ju sledovali, až kým sa neukľudnila. Stále vystrašenú ale už dýchajúcu normálne sme ju nechali, nech ide s kamarátkami spať. Že už nás netreba, ale sme tam na to, že v prípade potreby nás môžu zase zavloať.
Našťastie sa ale už nič podobné nezopakovalo.