Neprebudení

Autor: Alena Škutchanová | 1.4.2012 o 11:09 | (upravené 1.4.2012 o 13:25) Karma článku: 10,17 | Prečítané:  1062x

Tam kdesi medzi neurologickými prejavmi a náhodami a vlastnými predstavami hľadať zatúlanú dušu. Neprebudení, prebudení a všetko možné medzi tým. Kóma.

 http://liquidsunnyday.deviantart.com/art/coma-white-132192138

I. Horolezec

Na ošetrovateľskej praxi som bola zadelená síce na tú istú chodbu, ale na bežné oddelenie, nie na JIS. Po prvých dvoch rokoch na lekárskej fakulte čistý teoretik. Nemala som tam čo robiť, ale štvrtáčky sa bavili o nejakom horolezcovi. Moji kamoši lezú a lezú aj presne tam, kde oná obeť nehody. Tak písal záznam.

Pekný chlapec. Teda podľa toho, čo sa dalo vyčítať z kostí, lebo moc viac na vychudnutom tele ani neostalo. Prázdne oči blúdiace po miestnosti každé svojou cestou. Nepokoj, snaha vysúkať sa z postele aj za cenu bolesti a šrámov. Vždy do piatich minút vyhádzané vankúše ako svedkovia týchto pokusov. Tiahle, kvílivé stenanie šíriace sa z pootvorených dverí celou chodbou a zaliezajúce až do kostí.

Skúšala som sa s ním rozprávať. Teda skôr na neho. Poväčšinou v hlave, lebo keď sa zo mňa vydral nejaký hlas, bol chraplavý a divný ako celý môj pocit zo situácie tak či tak sa odohrávajúcej pod dohľadom sestier. Však som úplne cudzí človek, čo tam viac-menej nemá čo robiť. Podivínka.

Nevedela som, s kým sa rozprávam, nepoznala som ho, mala som len lekársky záznam k nahliadnutiu. Tak nejak som sa skúšala prihovoriť tomu vnútri, duši lapenej do zúboženého boľavého tela kdesi hlboko za sklenými očami. Rozprávať mu o kopcoch a poliach a modrej oblohe polky prázdnin a vôbec veciach vonku za múrmi. Čo by asi horolezca mohli baviť. O svete, do ktorého sa oplatí vrátiť. Chytila som ho za ruku, že aby vedel, že som tam.

Dotkla som sa jeho dlane a on ma chytil. Reflex. Úchopový. Roboticky opakovateľný po poškrabkaní dlane. Na druhej strane inštinktívna potreba zbaviť vlastné telo všetkého neznámeho, neprirodzeného. Cievky, ihiel... To všetko sa objavuje sa v kóme a ten chlapec bdelú kómu diagnostikovanú mal. Apalický syndróm. Coma vigile. Vegetatívny stav. Pojmy, ktoré tento podivný stav v knihách sucho opisovali. Stav, pri ktorom človek vyzerajúci bdelo nereaguje na podnety z vonkajšieho prostredia. Sklené, neprítomné, blúdiace oči.

Neosloviteľný.

Niekedy sa mi zdal neuveriteľne človiečikovatý, inokedy ako pochrámaná prázdna schránka. Bolo, vždy je  tak jednoduché chytiť sa do pasce personifikácie a pripisovať automatickým prejavom vôľu, vedomie. A potom sa sklamať.

Postupne sa jeho reakcie spestrovali, aj ja som ho mala viacej napozeraného.

Nemal rád tú sestru s ostrým, vysokým hlasom rozprávajúcu v úsečných vetách. Keď ho ošetrovala, stenal ešte žalostnejšie.

Po týždňoch už niektorí ošetrovatelia len urobili, čo bolo treba, a zase odišli. Len pár sa stále pristavilo prehodiť nejaké slovo, pohladiť vo vlasoch. Vtedy aj to stenanie znelo viac ako pobrukovanie, alebo na chvíľu úplne stíchol.

 

Pozorovanie:

V prítomnom okamihu nemáš šajn, či to, čo robíš, dopadne s dobrým alebo nedobrým výsledkom alebo či to úsilie vôbec bude mať vôbec nejaký vplvy. Môžeš len sám pred sebou vedieť, či si do toho dal všetko alebo nie.

 

II. Marek

Blížili sa štátnice. Rozdelili nám izby ako ozajstným izbovým lekárom. To znamenalo vyšetriť si pacienta, zreferovať na vizite a vôbec.

Mareka som vlastne k obojstrannej spokojnosti vymenila so spolužiačkou za najväčšiu izbu na oddelení. Na Horolezca podobal až to vyrážalo dychom. Vycivené telo, pekná, súmerná tvár, ale hlavne oči. Okamžite sa mi vybavili spomienky na všetko, čo som mohla ešte urobiť a vyskúšať a vôbec a čo som sa za tri roky naučila nové. Návody a rady na všeličo možné. Aj tak ma triaslo trémou.

Marek bol úplne tichý, len pozeral velikánskymi očami lemovanými dlhými mihalnicami. Na tých očiach nebolo nič skleného, boli akosi pokojne smutné. Hľadiace jedným smerom tam, kam mu práve otočili hlavu. Ďalší z Ikarov s polámanými krídlami, duša lapená a uväznená v pochrámanej schránke. Taká vzdialená, že poňať ju... no možno nejaké záblesky. A to je možno pri tak závažných poraneniach mozgu všetko a možno nie.

Bol tam s mamou a chvíľami by som odprisahala, že proste je spôsob, akým sa s ňou chce dorozumieť. Niekoľkokrát sa ho spýtala, či si môže ísť kúpiť kávu, až kým výrazne, nezameniteľne žmurkol.

Možno stav minimálneho vedomia, kdesi na polceste medzi tam a tu.

Tak nejak predpokladáme, že keď vyšetrujeme pacienta, že sa snaží, čo to dá, aby ukázal to najlepšie. U týchto ľudí to zvlášť nemusí byť pravda. Majú svoje komunikačné cestičky, dych, svalové napätie. Drobnosti napozerané tými, čo sú s nimi v neustálom kontakte. Blízki, ktorých takíto človiečikovia rozpoznávajú a veria im.

Vo svojom stave majú v podstate jedinú možnosť obrany voči cudziemu, neznámemu a potenciálne hrozivému: zaťať sa, stuhnúť, odtiahnuť sa.

Ešte jeden moment si pamätám. Ležal na stole v rauši doznievajúcej anestézie. Ľudia zo sálového personálu si chodili zvláštneho chlapca pozrieť. Ktorási zo sestier ho pohladila po líci. Usmial sa. Tak pekne, súmerne. Až sme vzhľadom na poškodenie mozgu, ktoré utrpel, zostali prekvapení. "Sa mu páčiš. Taký anjel," poznamenala anestéziologička.

Ráno na vizite sa zistilo, že som poňala vyšetrenie pacienta z opačného konca. Čím jest vlastně urologie, není-li opakem neurologie?

Za nejaký čas som sa s Marekom a jeho mamou stretla ešte raz. Vravela som jej, ako sa na nás na sále usmieval.

Že ona ho nevidela od úrazu usmievať sa nikdy...

 

Pozorovanie:

Ak chceš vedieť, čo je zdravotník zač, pozri sa, ako sa správa k pacientovi v kóme.

Ak chceš vedieť, čo všetko pacient v bdelej kóme dokáže, sleduj ho s blízkymi, ktorých pozná a má k nim vzťah a ktorí poznajú jeho. (Keď sa k ľuďom chováš ako k ľuďom, majú sklon chovať sa ako ľudia. Ak sa k ľuďom chováš ako ku kusu dreva, majú sklon chovať sa ako kus dreva.)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico zostáva lídrom Smeru, delegáti podporili aj Kaliňáka

Premiér Fico a minister vnútra kritizovali na sneme aj médiá.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?