Rozprávky pre (skoro) bezvedomých

Autor: Alena Škutchanová | 18.6.2011 o 10:24 | Karma článku: 10,49 | Prečítané:  2263x

Svet je plný skvelých kníh. A teraz si predstavte, že by ste boli odkázaní to, že vám knihy vyberá niekto iný...

Kika

Kika je na detskom ARO stále. Taká zabývaná. Plyšáky a anjelici na parapete, naladené Fun Rádio, vedľa rádia dýchací prístroj, na stene pri posteli nalepené fotky spolužiakov s pozdravmi. A ešte gýčovitý plagát amerického puberťáka s pugetom ruží a najsamsladším pohľadom z Bravíčka či z čoho (keby som mala štrnásť, tiež to dieťa na plagáte považujem za veľmi mužného).

Všetko je ako včera. Dnes to nebude iné. A zajtrajšok bude zase rutinný, ako tie ostatné.

Leto na spadnutie že skoro slzička ukvapne z toho, že musíme trčať v škole. Máme aj so spolužiačkou porobené (alebo si to aspoň myslíme), vizita v nedohľadne.

"Nepripadá ti ten chalan divný?" pýtam sa spolužiačky na plagátové chlapča. "Však v takom veku chalani iba pomaly zliezajú zo stromov a len si začínajú si uvedomovať existenciu dievčat. Nepózujú s ružami ako vrchol romantiky. Tuhá komercia, ale v tom veku sa skvelo verí, že takí chalani existujú."

"Kika, chceš si čítať?" pýta sa sestrička. Kika prikyvuje. Dnes je aktívna, že sa nestíhame čudovať. Inokedy, keď má "zjedzte ma vlčky" náladu, pôsobí dojmom bezvedomej. Napriek tomu, že dýcha cez tracheotómiu, by sa s nami dokázala rozprávať, keby chcela. Zjavne sa ale zaobíde aj bez toho.

Na výber je na kniha o zvieratkách, básničky o myške a Kamarát. Sestrička volí básničky o myške. Podopiera knihu o plyšového slona a bočnicu postele tak, aby mohla Kika čítať ležiac na boku. Chvíľu behá očami po texte a hýbe ústami, akoby čítala nahlas. Básničky sú krátke, musí ich mať zlupnuté ako malinu.

"Nie je na takú knihu veľká?" pýtam sa sestričky. Keby som mala sedem, páči sa mi. OK, sme na detskom ARO. Sú tu na sklách zvieratká a na perinách macíky s balónikmi. Ale od camcik po camcik, ne?

"Má to veľké písmenká a ona už je taká," odpovedá sestrička. Bola to normálna baba, aj na školských fotkách sme ju našli. Až kým kvôli degeneratívnej chorobe nervov neostala takáto. Podľa vyšetrení má aj zmeny na mozgu. To, ako jej zmenili intelekt, však jasné nie je.

"Však baby, čo majú takéto plagáty, nečítajú o myškách."

"Kamarát! Som sto rokov nevidela!" Pozerám na spolužiačku. Až mi celým telom prebehne prudká nostalgia za pubertou. "Môžem si požičať?" pýtam sa Kiky. Prikyvuje. Sestrička obracia stranu v knihe o myške. Prelistovanie Kamaráta mi netrvá dlho, písmenok skromne, oné pubertálne celebrity... pár rokov a človek sa nechytá.

"Katka, nechceš Kamaráta?" Prikyvuje dôraznejšie. Sestrička šla po svojej robote. Dávame jej ho na knihu, snažiac sa zachovať onú jedinečnú rovnováhu slona a bočnice. Spolužiačka na poprosenie listuje, pretože Kika je od krku dolu v podstate nehybná.

Asi ho už má prečítaného. Jeden časopis na mesiac nekonečných nemocničných dní je omrvinka. Ale aspoň niečo.

Také šité puberťákom na mieru.

 

Marek

"Čítaval, to hej," vraví mi Marekova matka. Srdce mi až nadskočí. Použiť knihy ako konverzačný odpich mi často vyjde ako výstrel úplne mimo. Ale aj tak sa oň obvykle pokúšam. Svet je plný skvelých kníh, o ktorých je možno hodiť reč.

Na kožku svoju jedinú a prácu diplomovú by som odprisahala, že Marek nie je v kóme, ale v stave minimálneho vedomia, lebo na niektoré podnety reaguje pochopiteľne. Aj keď sa o tom jeho neurologické vyšetrenie nezmieňuje a stav opisuje ako bdelú kómu.

"Ho teraz niekedy doma vysadíme pred počítač, tak číta. Oči sa mu hýbu."

"Čo čítaval?"

"Keď sa mu to stalo, mal rozčítaného Coelha. Pútnika z Compostely. Som si myslela, že mu ho dočítam, keď mi ho dali domov, ale nemohla som. Divná kniha."

OK, Coelha mám nejakého načítaného, aj lepšieho, aj horšieho. Hlavou mi bežia knihy, ktoré som čítala a ktoré čítali moji kamaráti, čo čítali tiež Coelha a páčili sa nám. A teda by sa tak nejak mohli páčiť aj Marekovi. Ehm, zväčša fantasy, no dobre. To asi nebude šálka kávy Marekovej mamy.

"Čítam mu rozprávky. Tie sú... také... pekné."

Dívam sa na Mareka. Skúšam ho "zapájať" do rozhovoru, nielen sa baviť ponad neho. Hlavu má naklonenú na stranu, veľké oči doširoka otvorené. "Rozprávky takému mladému mužovi? Viete čo? Alchymista, ten je taký rozprávkový. Mohol by sa mu páčiť. Ja mám od Coelha najradšej Bridu. Pútnika som nikdy nedočítala, tiež mi nejak nesadol." Taká hlasná úvaha, spola na Mareka, spola na jeho mamu.

Obraciam sa zase na Mareka. "Svet je plný skvelých kníh že?" Viem, že mi neodpovie, nevydá ani hláska, že bude len pozerať tými velikánskymi tmavými očami.

Ibaže z toho velikánskeho oka stiekla slza po líci až na plachtu.

Hladím ho po pleci: "To je vpoho, to je dobre..." Marek, čo ti mám povedať? Že aj keď toho nezvládaš o moc viac ako novorodenec, že možno práve na povrch prerazil ten človiečik odkiaľsi zvnútra? Ktorý má rád knihy ako predtým, také, ako predtým? Len nám to nedokáže všetko povedať? Kým je. Čo chce. Čo má rád.

Len na nás pozeráš, občas žmurkneš na súhlas, občas stlačíš ruku...

Marek!...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico zostáva lídrom Smeru, delegáti podporili aj Kaliňáka

Premiér Fico a minister vnútra kritizovali na sneme aj médiá.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?