Prespaté stretnutie

Autor: Alena Škutchanová | 26.9.2011 o 21:14 | Karma článku: 11,28 | Prečítané:  2365x

To, že máš strach, môžem hádať z toho, že ako "predchádzajúce anestézie" máš zaškrtnuté nie. Ale aj keby som ten záznam nemala, tak to proste cítim. Predsálie, malá vykachličkovaná miestnosť, plechová skriňa na lieky a pár prístrojov prikrytých zelenou plachtou. Takou, ako to jediné, čo Ťa zahaľuje. Trhane sleduješ mňa, miestnosť, kvapkajúcu infúziu.

Možno si celú noc strachom nespal. Možno by si sa najradšej schúlil do klbôčka a vlastne tu ani nebol. Alebo ušiel, ale drží Ťa odhodlanie, že potom to bude lepšie. Potom, za tým neznámom, do ktorého ťa ideme ponoriť. Ani naše oblbováky nie sú všemocné.

Plachta je naša, papučky a pyžamo, poslednú vlastnú vec, si nechal na predsálí. Uložili ťa horeznak na stôl, ruka s infúziou od tela. Si nahý, len s plachtou cez slabiny. Taká trochu ukrižovaná tá poloha. Hadičky a drôty pribúdajú. Po osamelom predsálí je tu na sále zrazu kopa ľudí. Ostré svetlo, reflektory, inštrumentárka a sálové sestry hľadiace si zatiaľ svojho. Ja a anestéziologická sestra. Všetci zhodne v modrozelenom. Tváre, z ktorých sú vidieť len oči.

Na chvíľu nám odovzdáš to najvzácnejšie, čo máš, čo ťa spája s týmto svetom. Vlastné telo. Neviem, kam sa na ten čas stratíš "Ty", možno do snov, možno do tmy, mám len letmé správy od tých, čo sa vrátili.

Som na dotyk blízko. Viem, že to Tvoje "v pohode" vôbec nie je "v pohode". Viem, ako je cítiť strach. Možno číry strach pred neznámom. Strach, že sa neprebudíš. Možno je to nejaká "banalita", ako mladík, ktorý sa najviac bál, že na nás bude hrubý a keď sa prebudil, celý čas som ho dokola uisťovala, že nám ozaj nenadával. Skazky o uspávaní a zobúdzaní musia kolovať strašné - prestrašné.

Kľudne lež. Dýchaj. Dám ti kyslík. Od bátia sa sme tu my. Aj za Teba.

Lež. Dýchaj. Svet sa zatočí z našich liekov a po ďalších už budeš spať. Vyvraciaš oči v stĺp. Viečka sa ti ešte párkrát zachvejú až ostanú pootvorené na úzku štrbinku. Párkrát sa ešte zhlboka nadýchneš. Potom všetko ustane. Ako nerušená hladina. Aby nám začala horúčkovitá činnosť.

Čas, ako ho vnímam, zrýchľuje, naťahuje sa, všetko je výrazné a ostré. Každá sekunda má cenu. Zásoba kyslíka je len na chvíľu. Zaistiť dýchacie cesty. Odteraz dýcham za teba ja.

Hrudník sa dvíha v plynulých pohyboch, stroj fučí v nastavenom rytme. Krivky na monitore sledujúce životné funkcie rysujú plynulé, známe krivky. Dovrieme oči, všetko zaistíme, upravíme operačnú polohu. Čas sa vracia na štandardnú rýchlosť.

Na scénu prichádza tím chirurgie. Zahaľujú ťa do rúšok až kým nezostane odhalený len ich priestor a tvár a ruka pre mňa. Toto je ich čas. Anestéziológ sa stáva spiacim tigrom, ako mi to raz ktosi od fachu opísal. To, čo vyzerá ako ničnerobenie, je čakaním na signál zmeny. Niekedy stačí drobná úprava nastavení, dopichnutie lieku. Inokedy ide o život. Boj, pri ktorom tečie anestézii pot dolu chrbticou až do ryhy.

To všetko kým spíš. Nič nevieš, nič necítiš. A občas sa aj sníva.

Chirurgovia odchádzajú od zašitých rán. Utícha štrkotanie nástrojov. Lieky na spanie odznievajú. Chirurgické sestry dávajú dole rúšky. Už zase ležíš pod ostrým sálovým svetlom v tej tak trochu ukrižovanej polohe s plachtou cez slabiny. Plynulá strojová krivka sa mení. Začínaš znova dýchať sám. Si späť. Všetko, čo sme robili, bolo preto, aby si sa vrátil tak dobre, ako sa dá.

Ešte Ti chvíľu pomôžem. Kým budeš mať dych dostatočne mocný, aby si to zvládol sám.

Otvor oči a dýchaj. Je po všetkom a Ty si sa vrátil. Sme tu stále. Tu nad hlavou. Ja aj sestra, nepohli sme sa od Teba. Celé telo máš ťažké a slabé a naše lieky sú omamujúce. Aj tak sa snažíš posadiť v prastarom pude sebazáchovy. Kľudne lež. Sme tu a o všetko sa postaráme.

Som na dotyk blízko. Držím ťa. Je po všetkom, po operácii. Ešte mnohokrát Ti to odpoviem na spýtavý omámený pohľad. Kľudne lež, dýchaj. Papučky a pyžamo ti vrátili.

Možno sa pozrieš mojim smerom a usmeješ takým tým úsmevom, akoby si sa po dvanástich pivách škrabal spod stola. Ešte ťa chránia lieky proti bolesti, čo som ti dala.

V jednom anestézia nie je ako spánok, je to skôr prerušenie. Hovorní ľudia rozprávajú hneď ako prídu trochu k sebe. Všetko, celé ladenie človeka sa vracia. Rezonuje. Doznieva v tom zvláštnom stave zobúdzania.

Iba... ak si sa bál, je zrazu po všetkom. Myseľ v bezváhovom stave. Pokoj bez bolesti. A ty driemeš krehko, detsky za všetko nedospaté. Usmievaš sa tým dvanásťpivovým úsmevom, keď ťa držím za plece a čakám s tebou pred sálou na sestry z oddelenia. Si späť. Je po všetkom.

Za chvíľu si pôjdeš svojou cestou a ja svojou. Na naše stretnutie si asi nespomenieš. Krátke, intenzívne, intímne.

 

Som anestéziológ.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico zostáva lídrom Smeru, delegáti podporili aj Kaliňáka

Premiér Fico a minister vnútra kritizovali na sneme aj médiá.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?