Livestrong

Autor: Alena Škutchanová | 7.11.2011 o 7:00 | Karma článku: 13,60 | Prečítané:  2557x

Dpoísaný do operačného programu ráno len rukou. Meno, rodné číslo, podľa ktorého tesne minul pediatrov. Diagnóza z kategórie tumorov. Tenkrát poprvé: Vitálna indikácia.

Chirurg krúti hlavou: "Si pol roka nevšimol, že má väčšie vajko?"

Všimol? Nevšimol? Otáľal?

Toľký čas tam nádor rástol. A zmetastázoval.

Prišiel, až keď mu opuchla celá noha. V žilách sa usadila ohromujúca zrazenina siahajúca od kolena po slabinu. Taká, aká môže zabíjať. Treba konať. Nie je čas rozpúšťať zrazeniny, upravovať vnútorné prostredie... Vtedy chirurgovia operujú v ohrození života pacienta: vitálna indikácia.

Predvypisujem papiere a zakladám ich do karty, aby sa nezatúlali. Celá atmosféra sa mi začína zdať hustá, zostrená, rezonujúca. Všetko je rýchle, prekotné. Staršia anestéziologička dopĺňa vyšetrenie. Pôjde druhý.

Kto si? Už teraz si tu so mnou každú chíľku a to som ťa ešte ani nevidela...

***

Nechávam si ho doniesť na predsálie. Dlhý a chudý ako týždeň pred výplatou, pekná, súmerná tvár. Díva sa všade možne, odpovedá, ale na úsmev nereaguje.

Odchádzam na sál. Všetko je nachystané, hadice zavesené na stroji, prázdny úzky stôl len prikrytý zelenou plachtou. Pod ňou vyrysovaná poduška. Za chvíľu na nej bude ležať človiečik. V ohrození života. Predstava, že tam môže ostať, je až príliš ostrá. "Skontrolovala som defibrilátor," hovorí akoby mimochdom sestrička.

Ošetrovateľ privádza pacienta a ukladá ho na stôl.

"Už vás niekedy predtým uspávali?"

"Nie."

To si si vybral premiéru... "My vás budeme celý čas strážiť. Sme tu len na to. Budete pod drobnohľadom ako nikdy." Nedokážem ti povedať že sa nie je čoho báť. Sľúbiť, čo nemám.

"Za koľko zaspím?"

"Hm... Nestihnete napočítať do štyri." Nebudeš počítať, ale to ti teraz nevysvetlím.

Vitálne funkcie zmerané. Srdce mu bije splašeným tempom. Ideme. "Vymyslite si nejaký pekný sen," dodáva sestrička.

"Dám vám liek na upokojenie a potom od bolesti."

Telo mäkkne, poddáva sa. Toto si nemusíš pamätať... Aspoň trochu pokoja duše, byť chemického. Pomaly, postupne zatváraš oči. Zaspávaš. Tak mäkko, ako len dokážem. Ten posledný z kombinácie, skutočné anestetikum, už ani nevnímaš. Vravela som, že počítať nebudeme. Tvár máš tak útlu, že masku na dýchanie napriek drobným rukám držím bez námahy.

Vrchná kontroluje sály: "To je pán Jesenský?" Odmlčí sa. "Chlapec Jesenský..."

Prikivujeme. Mladíček belostný. Uspatý, zarúškovaný, umytý.

 

Keby som nepoznala anamnézu, poviem si, že v podstate zdravý, možno trochu vystrašený pacient. Nad nami ale visí chlapcov vek, diagnóza a vitálna indikácia. Ťaží atmosféru. Všetkým.

"Poznáte Lancea Armstronga, toho cyklistu?" Chirurg sa pozerá ponad plentu na nás dole. Rozpráva len a len nám. Normálne sa cítim neobvykle. "Ten mal taký istý nádor. Býva u mladých. Armstrong mal aj metastázu v hlave, zabrala na chemo a on potom ešte vyhrával Tour de France. Tento, keď sa spamätá, pôjde na chemo tiež. Len keby to nebol pol roka zanedbával. Mohlo to všetko byť jednoduchšie..." Pár viet, slamka topiacemu, voda smädnému.

 

Chirurgovia došívajú a odchádzajú, nechajúc len takmer neviditeľnú čiaru na slabine.

Ešte spíš. Všetci ostatní odišli. Ostali sme len my z anestézie. Dnes už sa nikam neponáhľame. Operačný program skončil. Splašené srdce sa upokojuje, ako keď rieka prejde perejami a dorazí do tíšin. Kde nie je bolesť. Len ticho, pokoj, zabudnutie.

Hadice visia zavesené na stroji. Cítim v dlani tvoj dych. Utrápené duše sa vracajú pomaly. Je po všetkom. Už je po všetkom. Už je dobre. Žiješ. Prežil si.

***

Pooperačná izba bola plná už pred tým, než som sestry poprosila, nech ťa tam postrážia. Posteľ natískaná, že sa čupiac sotva mestím. Nedalo mi neprísť ešte pozrieť. Dospávaš.

"Kde som?"

"Ste na izbe. Už je po operácii," odpovedám na zmätený pohľad ospalých, neskutočne tmavomodrých očí. Prikyvuje.

"Nič si nepamätám." Presne tak som to chcela. Sú veci, ktoré si pamätať netreba.

Ešte napolohujem, poprikrývam. Ako za čias, keď som robila sanitárku. Tú robotu som mala rada.

Odchádzam. A ty odchádzaš so mnou. Cítim na rukách tvoju vôňu. A v túto hodinu ešte aj došlo mydlo v jedálni a tá kvapka zabudnutá na umývadle to nespraví. A tak zostávaš so mnou. Chlapec Jesenský.

Vrátim sa ešte raz. Už budeš mať okolo svojich ľudí. A potom, po víkende, tu už ani nebudeš.

Pokračuješ v boji.

Livestrong.


 


pozn.: meno pacienta a niektoré detaily sú zmenené.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico zostáva lídrom Smeru, delegáti podporili aj Kaliňáka

Premiér Fico a minister vnútra kritizovali na sneme aj médiá.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?